V živote je len pár nezabudnuteľných a neopakovateľných zážitkov. Ja som mala tú česť jeden z nich prežiť. Vryl sa mi do morku kostí viac než by som chcela. 19:37, 8. január, Rokefellerova ulica Sedela som na bielej koženej sedačke v luxusnej obývačke a pozerala posledné minúty strašného konca. „Vedel som, že zomrie aj on.“ „A ja som tak dúfala, že sa […]

Milujem tie večery, keď sa človek z vlastnej vôle rozhodne zostaň doma. Sám. Tie chvíle, keď vám hrajú nejaké tupé komerčné pesničky z rádia, a vám to nevadí. Tie chvíle, keď rozmotávate svetielka na vianočný stromček a medzi tým vám telo zaplavuje horúca jablkovo škoricová tekutina. Tie chvíle, keď z nudy o pol noci zapnete lávovú lampu a pozeráte na tie […]

Čo sme spolu mali, bolo len medzi nami. Ja a on. Nikdy sme sa neškatuľkovali na my. Nikto o nás nevedel. On. Bol zlo, moje neznámo. Tá tajomná čierňava rozprestierajúca sa v mojom tele. Taká lákavá, sladká, návyková. Chvenie v mojom hlase. Chvenie tam dole. Tak to bolo krásne znepokojivé. Jeho telo ma nútilo robiť veci, o ktorých som si myslela, že nikdy neurobím. […]

Stojím na pravej strane hojdačky. Ľudia sú dávno preč a ihrisko zostalo pusté. Život zostal pustý, a každý kto kráča okolo je pre mňa neviditeľný. Urobím malý opatrný krok vpred. A viete, niekedy si človek myslí, že to bude stáť zato. A tak veľmi chce veriť, že to do riti bude zato stáť. A tak sa snaží a bojuje, zachraňuje všetky bezvýchodiskové situácie, […]

Kinder surprise. S jediným rozdielom. Telo nie je čokoláda a vo vnútri nenájdeš žiadne prekvapenie. Len vyhorený mozog a orgány rozožraté beznádejou. Pi, prosím ťa pi až do dna. Len tak pocítiš tú ozajstnú pálivú chuť života. Tak načo? Na zdravie? Na koniec. A tak ťa prosím. Zabi ma. Zabi ma a prestaň mi dávať tú malú nádej, že sa budem cítiť. Chcem […]

Ten pocit, keď vstúpite do miestnosti a cítite tú narastajúcu túžbu. Vidíte osobu, ktorá vám v tej sekunde, keď sa vám stretnú pohľady dokáže navodiť tú atmosféru. Nevidíte, necítite, nevnímate nič iné, len to spojenie. Chcela som ho. Túžila som po ňom viac ako by som si chcela pripustiť. Viac akoby som si rozumom dovolila. Išlo to mimo mňa. Stlačila som […]

„Predstavte si to ticho, ktoré by nastalo, keby ľudia hovorili len to, čo naozaj vedia.“ Karol Čapek Ticho. Počuť len bzukot múch. Pery pevne stisnuté a každý z nás hľadí nemo pred seba. Ticho. Úplné, beznádejné. Počujete? Veci, ktoré sa nám zdali dôležité nám pripomínajú naše bezduché vedomosti. To, čo si myslíme, že je pravda, je naozaj skutočnosť? […]

Verím…Želám si… Osmeľujem sa dúfať. Šteklia ma, ale to nevadí. Ja bežím ďalej, lebo chcem. Musím, lebo ma naháňa. Klasy. Všade klasy. Žltá nekonečná lúka. Nekonečná? Nie. Ona má svoj koniec. Tam, pri tej priepasti. Kým som od nej ďaleko, mám úsmev na perách. Klasy mi pripomínajú môj bezstarostný život, babkine koláče, moje huňaté hračky. Občas […]