HonestLife

Zobudil som sa na ostré ranné lúče, ktoré mi pálili priamo do tváre. Ako som ja neznášal leto a teplo. Človek sa potí ako prasa, všetko smrdí akousi zatuchnutou hnilobou a človek sa z toho má ešte tešiť. Aj to len pre to, že si môže namáčať gule v nejakom zasratom jazere, do ktorého ryby kadia? Nie, ďakujem. Až po chvíli som si uvedomil, že som v motelovej izbe úplne sám. Žiadna tanečnica, prostitútka, či ako ich voláte. Bolo to tu zas. Príšerné a úplné okno bez akýchkoľvek zábleskov včerajšej noci. Čo to so mnou, do pekla, je? Bol tu Johny alebo som sa len sám zo zúfalstva ožral do bezvedomia?! Neprichádzal často, ale keď som sa cítil na prd alebo bol priveľmi opitý, zvykol prebrať iniciatívu. Ako aj v tú osudnú noc. Vraveli, aby som sa liečil. Ale stráviť celý život v cvokhouse nebol práve môj vysnívaný život. Zacítil som odpornú kovovú pachuť. Hnus. Naplo ma. Všetky zvyšky včerajšej noci skončili v záchodovej mise. Pri pohľade do zrkadla som si nebol istý koho vidím. Prefajčená, prepitá tvár, ktorá sa snažila so zvyškami zvratkov pod perou usmievať. Býval som strašný fešák, pamätám si tie noci, keď sa mi ženy samy ponúkali a skákali do postele aj bez prachov. A Ela..ach. Pri spomienke na ňu som v žalúdku zacítil kŕče. Nebol som pripravený na jej odchod a nevedel som, či taký deň niekedy vôbec príde. Pri ľavom oku som si všimol modrinu s akýmisi trblietkami. Čo to má byť? Vzhliadol som dole ku svojim dlaniam. Do riti, včera sa to muselo pekne posrať.

„Srať na neho! Je to sráč! Je to sráč!“ kričala Mandy z telefónu, „chápeš? Taký čurák si ťa vôbec nezaslúži, tak sa ani nepokúšaj ľutovať sa.“ „Áno, viem.. Mandy, zavolám ti ešte, idem tankovať.“ Zastavila som na staršej čerpacej stanici hneď vedľa motela. Bolo dosť neskoro, ale nočné nekonečné jazdy nikam mi pomáhali spamätať sa z mojej situácie. Ak vás snúbenec podvedie s vašou najlepšou priateľkou tri týždne pred svadbou, je to úder pod pás. Nie úder, je to hodinová nakladačka od Anthonyho Joshuu. „Aaa..do riti, zabudla som si peňaženku. Boha!“ Na ulici v týchto neskorých hodinách nebol nik. Ešte že tu vedľa čerpacej stanice u Raya je jeho starý bar. Chodievali sme sem, keď som bola dieťa. Prekročila som prah s typickou neónovou blikajúcou tabuľou a uvidela vyššiu mužskú postavu sedieť na barovej stoličke zohýnajúcu sa nad pohárom s whisky. Plavé dlhšie vlasy mu padali do tváre, niekoľkodňové strnisko pôsobilo mužne. V tmavých rohoch miestnosti posedávali rôzne indivíduuá s pofidérnymi pohľadmi. Nemala som ani v najmenšom úmysle riskovať moje znásilnenie týmito starými chrapúňmi za dvacku na benzín. Tričko som si stiahla o kúsok nižšie, husté hnedé vlasy jemne prehrabla. „Čau, si tu sám? Môžem si prisadnúť?“ „…ehmm.“ „Čo zapíjaš?“ „Ako vieš, že niečo zapíjam?“ ozval sa hrubší mužský hlas. „Chlap, ktorý sedí úplne sám, pozerá na dno pohárika..“ „Nezapíjam smútok.. ja.. pripíjam na oslavu..narodenín.“ „Narodenín? Tak ti prajem všetko najlepšie.“ „Nie mojich..“ pevnou opálenou dlaňou zdvihol pohárik a pri hlasnej hudbe z jukeboxu zašepkal čosi ako : „ Na teba Ela.“

Bolo 12. júla a ja som tento deň vždy trávil s ňou. Po tom, čo odišla tu zostala len predstava o tradícií a dobrá výhovorka, prečo piť. Nemal som v úmysle o nej hovoriť nejakej Kori, ktorá sa tu nenápadne pokúša vrznúť si. Ale bola celkom príťažlivá. Menšie pevné prsia sa mi vždy páčili. Zadok tiež nebol na zahodenie a bol som si takmer istý, že po ďalších dvoch pohárikoch sa jej smiech zmení na vzdychy. „..ozaj, kto je tá Ela?“ spýtala sa s nevinnými prižmúrenými očami. Zbystril som pozornosť. Ženská tvrdohlavosť, ktorá neupustí..presne ako bola ona.. „No táák, veď ja to nikomu nepoviem..nehanbi sa. Tvoja prvá láska?“ „Ona.. Je preč,“ Hlas ma zradil. „Eh, Eh, je preč.“ „Jedna ryba rybník netvorí, v mori je ďalších veľa rýb a rybičiek a vyjebaných hajzlov, ktorí ti klamú do očí týždne pred svadbou. Takže nie, nevyhrávaš. To, že ťa nejaká nechala, nie je to najhoršie, čo sa stalo.“ Zostal som mlčať a moje ústa odmietali vydať čo i len hlásku. „Tak? Pokojne to dostaň zo seba von.“ „Od doby, čo mi policajti klopali na dvere a brali ma na výsluch.. po tom, čo ma obvinili z vraždy.. z jej vraždy. Ako by som mohol, veď som ju miloval.“

Bozkávať neznámeho v jeho motelovej izbe, odfajknuté. Hoci jeho ústa pred chvíľou vraveli niečo o vraždách, súvislosti mi unikali. Bola som opitá, nadržaná a jeho úprimné oči ma úplne prevalcovali. „Dobrodružstvo, dobrodružstvo,“ kričala moja poslušná dušička. Spomenula som si na Tonyho, ako mi vyčítal, že sa neviem baviť, vraj som málo spontánna. Je toto dosť spontánne, ty chudák? Musela som sa zasmiať pri predstave, že ma práve sleduje. „Vyzleč sa,“ povedal neznámy pri bozkávaní môjho krku, „hneď.“ Celá situácia mi prišla taká absurdná. Opili sme sa, zaplatil za môj benzín, nechcel ma pustiť domov, vraj som opitá na šoférovanie a on ma ráno radšej vezme. Rozkošný. Plánovala som sa odviazať a užiť si túto noc akoby bola moja posledná.

Zobudil som sa na ostré ranné lúče, ktoré mi pálili priamo do tváre. Až po chvíli som si uvedomil, že som v motelovej izbe úplne sám. Žiadna tanečnica, prostitútka, či ako ich voláte. Bolo to tu zas. Príšerné a úplné okno bez akýchkoľvek zábleskov včerajšej noci. Čo to so mnou, do pekla, je? Bol tu Johny alebo som sa len sám zo zúfalstva ožral do bezvedomia?! Zacítil som odpornú kovovú pachuť.. pachuť krvi. Hnus. Naplo ma. Všetky zvyšky včerajšej noci skončili v záchodovej mise.Vzhliadol som dole ku svojim dlaniam. Za nechtami krv, na dlaniach krv. Bolo to ako v zlom sne. Všetko sa opakovalo. Vedel som kam ísť. Utekal som ku svojmu autu.. otvoril kufor a našiel ju tam. Kori. Zabalenú vo fólií, fialovú po pridusení. Johny, do riti, nie, znova nie.