HonestLife

Stála som na tmavom parkovisku bez áut a chcela za odchádzajúcim životom zakričať len pár slov. Stoj! Prosím, stoj! Kam si sa do riti vybral?! Kde sú tie roky, o ktorých si mi pred týždňom vravel medzi vankúšmi? Aha, bola to len melanchólia spôsobená mojimi perami?
„Vieš Mon, už to nejako škrýpe, cítiš to aj ty, že?“
„Jasné.. škrýpe..cítim.“
„Tak fajn, som rád, mal som pocit, že to bude fiasko s tvojím temperamentom, ale nakoniec asi nebudem úplne stratený prípad s tou mojou empatiou, čo?“
Neveriaco som hľadela na svoj život (na svoj minulý život) ako sa jemne uškrnul. „Takže, v pohode?“
..pochopil by to ľahšie, keby dostal úder tým hasákom napravo?
„..v úplnej.. poznáš ma.“
„Poznám, ty sa vždy vyhrabeš. Tak.. ahoj, “ letmý bozk na líce a stojím tam sama.
…..
…..
…..
Poznáš to. Stojíš tam. Nevieš či plakať, smiať sa, kričať, vraždiť šmolkov..
Dobre, stačí. Ľutovanie sa ešte nikomu nikdy nepomohlo.. Ale vodka áno.
„Dvojitú… (jediný, kto ti dnes dá jazýčkovú bude tvoj pes)… dvakrát prosím.“  Vraj nemáš piť, keď si nič pred tým nejedol, ale nikto nehovoril o tom, aký postup dodržiavať, keď si pred 10 minútami hodil tyčku od nervov. Keď sa nad tým zamyslím.. tam to určite neplatí.

Urobím malé prepojenie. Žiadny bluetooth ani infračervený port. Ešte si spomínaš? Naň? Na mňa? Kedysi ste si mysleli, že tiež k sebe patríte.

Možno tento príbeh nie je o veciach. Možno je o ľuďoch. Ako autorka, by som mala vedieť o kom je. Ale písmená sa klepú samé a tak s istotou a ani bez nej, neviem s určitosťou povedať, ako skončí táto stránka. Možno je to tvoj príbeh, možno sa v ňom nájdeš a možno v ňom hľadáš odpovede tak ako ja. Prečo ľudia, ktorých nechceme sa neustále tlačia do našej hlavy, prečo tých, na ktorých by sme najradšej zabudli, z nej nevieme dostať a prečo tí zlodinci, ktorých považujeme za náš osud, niekam utiekli a odmietajú sa vrátiť. My sa snažíme zabudnúť a oni sa snažia nespomenúť si. Ako vážne? Nie som jedna z tých, ktorá sa chodí modliť do Jeho chrámu za zločincov a čaká na bielu holubicu za dobré skutky. Tie domáce, ktoré sú šokované, keď ich niekto zabije. Nemám strach z drogového dílera, ktorý býva nado mnou, lebo je oveľa menej nebezpečný ako môj blízky priateľ. Nesnažím sa trhať lupene ruží a modliť sa za nepárny počet. Načo to je dobré. Ukájať sa v sebaklame už dávno nie je mojou obľubou. Tak by stačilo. Ublížene sa zamýšľať nad ublížením tiež nie je práve výhra. Ale rádio chrapčí neskorú hodinu a mne v tme nenapadá nič iné. Len pokoj, chlad z posledných dní, nevinné pohľady vrahov, úsmevy tej falošnej čašníčky a jeho šokovaný výraz, keď mi vnára nôž medzi prsia. Vraj vám prebehne pred očami celý život. Myslím, že som zomrela. Ale tiež mi napadá myšlienka, že mŕtvy o tom asi nebude písať, tak si nie som istá. Asi tak ako ničím. Ale to je v poriadku, lebo nevediaci ľudia vedia vždy viac ako tí, čo vedia všetko. To je proste fakt. Posledné mesiace som nevedela napísať ani čiarku. Teda nie, klamem. Interpunkčné znamienka mi vždy šli, len som si nebola istá, či z nich pochopíte ten správny obsah. Čo som nimi chcela povedať. A povedzme si úprimne, každý to mohol pochopiť po svojom. A presne nad týmto som sa zamyslela dnes. Pozrieš doprava, pozrieš doľava. A všade. Úplne všade tie srdiečkové balóny, regály zajebané červenými plyšáčikmi, bonboniérami (lebo na Valentína sa ani nepriberá), prianiami o láske až za hrob (a potom ťa jedného dňa len tak odbachne , aby neporušil sľub). No vážne.