HonestLife

V živote je len pár nezabudnuteľných a neopakovateľných zážitkov. Ja som mala tú česť jeden z nich prežiť. Vryl sa mi do morku kostí viac než by som chcela.

19:37, 8. január, Rokefellerova ulica

Sedela som na bielej koženej sedačke v luxusnej obývačke a pozerala posledné minúty strašného konca. „Vedel som, že zomrie aj on.“ „A ja som tak dúfala, že sa zachráni.“ Štyria sme polemizovali nad osudmi postáv v hororových filmoch. Bolo niečo po ôsmej, keď Patrik vstal a zahlásil nám, že odchádza za frajerkou.  Ako správni priatelia sme si ho trochu doberali, kým urazený nezabuchol vchodové dvere. „Dano, zahraj nám niečo na gitare,“ drankala kamarátka Kristína. Po pár minútach sa rozľahlým domom niesli jemné tóny Bryana Adamsa a Danov tichý chrapľavý hlas. „Koľko rokov sa už učíš hrať na gitare?,“ spýtala som sa zo zvedavosti. „V marci to bude deväť.“ Jednoducho nádhera. Mať tak vlastnú gitaru a jeho talent a zahrať si vždy, keď život nie je práve zhovievavý. Upokojení melódiou, vytočení do všetkých svetových strán sme začali pospávať. Kristína nečakane precitla a vykríkla do ticha :„ Vonku niekto je!“ „Veľmi vtipné. Kto? A čo by chcel večer o desiatej na cudzej záhrade?“ „Nesrandujem, naozaj tam vonku niekto bol. Videla som biely kabát.“  Náš spánok bol preč. Ostražito sme sondovali jednotlivé zákutia tmavej záhrady prilepení nosmi na presklenú stenu obývačky. „Podľa mňa sa ti to len zdalo. Celá rodina odišla na dovolenku a ja som si len na poslednú chvíľu rozmyslel, že nepôjdem. V podstate by nikto nemal byť doma. Nemá sem kto chodiť.“ „Čo keď vás chcú vykra..“ Vtom muž v bielej bunde s kuklou na hlave päsťami silno vrazil do skla. Domom sa ozvali zúfale vzlyky Kristíny. Všade sme rýchlo zhasli svetlá a Daniel z kuchyne doniesol veľký strieborný nôž. „Čo s tým chceš pre Boha robiť?“ Letmo sa na mňa pozrel, vyšiel na terasu a vykríkol do tmy: „Je tu niekto? Hej!“ Schované za sedačkou sme sledovali situáciu. Daniel sa otočil, zložil nôž a s úsmevom povedal : „Nikto tu nie je.“ So strachom v očiach sme zbadali bieleho muža ako plnom silou vrazil do Danielovho chrbta, vyrazil mu z ruky nôž a začali sa biť. Kristína okamžite zavrela dvere vedúce na terasu a ja som sa roztrasenými rukami snažila naťukať číslo polície. Strach úplne ochromil moje telo, aj moju myseľ. Nedokázala som si spomenúť na tie tri čísla, ktoré nás učia už od materskej školy. Telefón som dala do rúk Kristíny a snažila sa vymyslieť ako ujdeme. Pozrela som sa na terasu, kde ležal Daniel a zvíjal sa v bolestiach. „Do izby! Hneď!“ zakričala som na Kristínu. Vbehli sme do Danielovej izby a šepotom som sa ju snažila upokojiť. „Ja tu nechcem zomrieť,“ plakala. „Musíme sa schovať. Kde sa tu dá skryť?“ hľadela som na ňu s nedočkavosťou. „Ja neviem. Do skrine, pod posteľ?“ Hlavou mi preblesli všetky hororové časti, kde sa dievčatá schovajú pod posteľ a ticho čakajú na svoju smrť, s nádejou, že ich nenájdu. Vtom niekto zabúchal na zavreté drevené dvere od Danielovej izby. „Otvorte! Otvorte, lebo vás zabijem!“ Tieto slová úplne vybičovali môj strach a jediné, v čom som videla záchranu bolo okno. Ráznym trhom som otvorila rám mohutného okna. Všetky lampy, fotky, trofeje na parapete sa porozbíjali na zemi pod mojimi nohami. „Poď!“ zrevala som dozadu. Na okne som nohou vykopla sieťku a skočila dole na cestu.  „Kristína bež!“ boli posledné slová, čo som stihla zakričať. Snažila som sa bežať najrýchlejšie ako som dokázala. V strede parku som zazrela ženu venčiacu svojho psa. „Prosím vás, pomôžte, kamaráta dobodali a chcú mu vykradnúť dom!“ dychtivo som povedala. Žena sa na mňa skepticky pozrela. „Prosím!“ naliehala som. Keď sa pozrela na moje nohy v ponožkách ako prestupujú v snehu, uverila. „Ktorý to je dom?“ Otočila som sa a prstom ukázala smer. Pred domom som zbadala Daniela ako sa chytá za brucho a útočníka v bielej bunde vedľa neho. Zbystrila som pozornosť a v nočnom tichu započula… smiech. „Smiech?“ Zreničky mi privykli na tmu a vtedy som pochopila. Spoznala som muža v bielej bunde. Bol to Patrik!