Milujem tie večery, keď sa človek z vlastnej vôle rozhodne zostaň doma. Sám. Tie chvíle, keď vám hrajú nejaké tupé komerčné pesničky z rádia, a vám to nevadí. Tie chvíle, keď rozmotávate svetielka na vianočný stromček a medzi tým vám telo zaplavuje horúca jablkovo škoricová tekutina. Tie chvíle, keď z nudy o pol noci zapnete lávovú lampu a pozeráte na tie lenivé naťahujúce sa bubliny, čo prvých pár hodín sa nie a nie odlepiť. A tie chvíle, keď z ovocia vytvárate hlavy smajlíkov a usmievate sa jak prihlúply idiot. Tí iniciatívnejší to odfotia, upravia v ďalšej komerčnej nemenovanej sračke a dajú na internet. A potom sa tešia z komentárov. Áno, ide čas Vianoc, keď sa ľudia netešia zo svojho stromčeka, ale z toho, že im ho iní pochvália. A posledné roky, ako tak pozerám niektoré stromčeky, sa podobajú skôr na metlu mojej babky korunované jej parochňou. Ale áno, máte pravdu, idú Vianoce, nebuďme zlí. Zabudnime na zášť a tvárme sa, že tento sviatočný čas nás mení na hrdinov. Zaujímalo by ma, čo si myslia o tomto šťastnom období sérioví vrahovia. Majú menšie nutkanie zabíjať? Možno kvôli Ježiškovi? Určite to tak bude. Ľudia na Vianoce sú iní. Na chvíľku si spomenú na krajiny tretieho sveta a tvária sa súcitne doma pred obrazovkami, niektorí možno pošlú sms na určené číslo a veria, že tieto Vianoce už určite urobili niečo dobré pre ľudstvo. A ja vraciam. Z nás všetkých. Z ľudstva. Z tohto skazeného ľudstva. Je mi jedno koľkokrát to budem musieť zopakovať a od koľkých ľudí sa budem musieť odvrátiť. Je mi naozaj jedno, čo mi zato urobíte a aký trest ponesiem. Všetko bude lepšie ako toto. Nevládzem. Už sa na vás nevládzem pozerať. Chcem kričať, chcem vám chytiť hlavu a triasť ňou, kým pochopíte, že máte hľadať zmysel. Že sa máte prestať hrať na niečo, čím nie ste a nikdy nebudete. Lebo ste len obyčajné zvery. Tak ako aj ja. Čím som lepšia? Prečo Ja mám právo súdiť vás? Pretože aj ja som len hlúpy tvor, ktorý tomu verí. Každý verí, že je najlepší. Že on je kráľ, že on je jediný Boh, že je stvoriteľ. Ako ľahko sa necháte ovládnuť hlúpymi sľubmi, falošnými slzami, vznešenými náboženstvami. Márne prosím, aby ste otvorili oči. Aby ste nepozerali, ale videli. Viď, ziapem viď! Ale nikto. Iba prázdne škatuľky s úsmevmi na perách. Prečo bolestivé spomienky píšete do piesku a to málo, čo vám svet dáva si vrývate do skaly, aby ste nikdy nezabudli, čo krásne vám tento život dal? A všetky zlé spomienky odlivom a prílivom vyzerajú lepšie. Áno, ja rozumiem. Každý z nás sa niekedy nechá krásne klamať, pretože je oveľa ľahšie láskať sa klamstvom ako prijať pravdu a nechať ju rozbiť všetko v čo sme verili. Ale je to takto správne?
Celá debata | RSS tejto debaty