Stojím na pravej strane hojdačky. Ľudia sú dávno preč a ihrisko zostalo pusté. Život zostal pustý, a každý kto kráča okolo je pre mňa neviditeľný. Urobím malý opatrný krok vpred. A viete, niekedy si človek myslí, že to bude stáť zato. A tak veľmi chce veriť, že to do riti bude zato stáť. A tak sa snaží a bojuje, zachraňuje všetky bezvýchodiskové situácie, a drží sa aj poslednej nádeje, že to vyjde, že bude hrdina. A tak chrapčí a syčí z posledných síl. A potom nič. Len prázdno. A on čumí ako idiot pred seba a snaží sa prísť nato, kde spravil chybu. A tak prechádza každú situáciu, každú minútu každého rozhovoru znovu a znovu, a snaží sa ako antivírus nájsť ten problém. Tie problémy. Lebo zisťuje, že ich bolo tak veľa, ale nechcel otvoriť oči, lebo mal strach postaviť sa realite. Nechcel si to priznať, nechcel si to pripustiť. Len trpieť a držať bolesť ďaleko od mojej maličkej krehkej duše. Krok vpred. Do riti. Vtedy by to ešte nebolelo. A teraz? Čo má človek robiť asi tak teraz? Keď do toho dal všetky sily a už mu nezostalo nič. Aj tá duša si našla lepšieho spoločníka. A tak len sám, úplne sám skapíňa na zapráchnivelej ceste a modlí sa k Bohu, v ktorého neverí. Bože, prosím ťa, ty poisťovňa šťastia, ty, ku ktorému každý začne vzhliadať, až keď je na tom najhoršie. Si jediný, kto zostal, aj keď možno nie si. Alebo chceš odísť aj ty? To je smiešne, ty ma predsa nemôžeš opustiť, ani keby si chcel. Si moja predstava a ja ťa vlastním! Teraz ťa prosím, päťkrát sa pomodlím Zdravas a potom mi ty pomôžeš, počuješ?! A potom sa vyvraciam sama zo seba. Budem pozerať na tú bledú tvár a tváriť sa na bledo. Pomaly kráčam po hojdačke. Pohľad sériového vraha. Najprv zabijem svoje šťastie a potom zabijem vzťahy s ľuďmi, potom umlčím pocit viny a budem veriť, že si zaslúžim len bolesť. Ako legenda. Legenda o mne, o mučeníkovi, ktorý stýral svoju myseľ. Ktorý sa utopil vo vlastnej ľútosti. Pľujem na svoju hlavu. Znovu a znovu. A vykúpenie aj tak neprichádza. A tak sa vzduch beznádeje snažím prestriekať osviežovačom z vlastných sĺz. Mám sa vôbec snažiť pýtať sa prečo? Prečo to zase nevyšlo? Kolobeh minulosti sa opakuje a ja si začínam uvedomovať, že som si mala pripustiť pravdu. Zachytiť blikajúci alarm.. ale srať na to. Aj tak by mi to vtedy nikto nevyhovoril, lebo som to chcela. A záver? Vraj ten, kto nedokáže uniesť sklamanie, si nezaslúži šťastie. Dobrá blbosť, však? Áno, viem. Až sem počujem blabotať ľudí, ako by som to mala riešblablabla. Budú mi radiť, aby som si kúpila knihy a kalendáre o pozitívnom myslení, športovala a pila zelený čaj. Akože vážne? Vás mám počúvať? Menej bolestivé je spáchať samovraždu. Povedzte mi, naozaj ste takí hlúpi alebo sa tak veľmi bojíte vytŕčať z davu a nemať na sebe vlnu? Uvedomujem si, negatívny prístup nie je to, čo ma dostane z tejto smutnej situácie, ale ako zmeniť objekt pohľadu, keď všade kam sa pozriem cítim znechutenie? Hojdačka sa preklopila. Stojím na ľavej strane. Vraj stačí smiech. Tak usmejte sa. A vo vašom úsmeve nech je veľa dobroty, a iba trošku, trošičku trpkosti. Odpusťte životu, že nie je dokonalý. Zmierte sa s tým, že nie vždy všetko vyjde ako si prajete. Neviem vám dať návod ako byť šťastný. Sama ho beznádejne hľadám. Viem len, že pravé šťastie sa občas hľadá tak dlho, že časom prestanete veriť, že je z neho niekde kúsok odkrojený aj pre vás. To zúfalstvo, čo sa s vami vlečie jedného dňa zmizne. Pohltí ho niekto, kto pohltí aj vás. Dokáže, že ste hoden smiať sa a veriť v zázraky. Budete šťastný ako nikdy pred tým. Akoby ste nepoznali smútok a bolesť, len nekonečnú radosť, že ste s. S niekým, kto je na tej druhej strane a preváži vás do šťastnejšej polohy. Tá zvláštna očarovanosť, ktorú väčšina ľudí volá aksál. Naplní vás nádejou v lepšie zajtrajšky, v šťastné konce. A vy si vravíte : „už navždy, až do konca“ . A potom to zrazu zmizne. Ani si nestihnete uvedomiť. A vy ste znovu tam, kde ste boli na začiatku, len s úsmevom na tvári, ktorý vyžaduje bontón, s trochou trpkosti a už menšou dobrotou v ňom. Stále si opakujete “ život je už taký“ a snažíte sa presvedčiť, že vás to nezlomilo. Ale naozaj zlomené srdce máte, keď si uvedomíte, že už nikomu nemôžete veriť. Ale nezabúdajte. Usmejte sa, aj keď nemáte dôvod. Boh, v ktorého neveríte na vás predsa hľadí. Proste a kajajte sa zato, že ste sa narodili. Odpúšťajte ľudom, aby si mohli zvyknúť ubližovať vám opakovane. Buďte bezstarostný. Ak vás momentálne nič netrápi, len počkajte, ono to príde. A ak už nedokážete uniesť ten pocit bezmocnosti a strachu z budúcnosti, vyzlečte si tie drahé veci, do ktorých sa snažíte skryť svoju malú dušu a ľahnite si nahí na tú zaprášenú cestu a čakajte. Čakajte kým príde. Ona príde.
Celá debata | RSS tejto debaty