HonestLife

Milý denníček,

mám ťa ako lacnejšiu náhradu terapeuta. Tu opäť Romana. Som zúfalá! Je 24.novembra a za mesiac sú Vianoce. Veríš tomu? Takto pred rokom som bola nadšená z vlastnoručnej výzdoby v celom byte a s veľkým úsmevom sa ovíjala Marekovi okolo pliec. Bola som šťastná. Bože, nie. Bola som falošne šťastná. A čo je vlastne šťastie? Ježiš.. zase skĺzavam do filozofických a nikde nekončiacich tém. Neviem však či nie som taký pokrytec, že by som to radšej vrátila späť a nikdy sa nedozvedela o Ivane. Nikdy mu nevzala telefón a nenašla tie odporné SMSky. Asi si človek proste nevyberá. Mám za chvíľu tridsiatku na krku, deti žiadne, som slobodná a okrem Marvina ma doma nečaká nikto. Haf! No sebaľútosti bolo dosť! Ja len že..by som bola rada aspoň trochu užitočná pre tento svet. Keď ma niečo drží nad vodou, tak je to jedine práca. Čo už.
Ináák! V posledných mesiacoch sa to s Michalom vyvíja viac než sľubne a tento piatok ma zavolal na kávu. Ako vravím, biologické hodiny tikajú, takže nečakám ani sekundu. Drž palce, snáď sa bude aspoň podobať na toho tmavého fešáka z fotky.
PS: Chodím do fitka presne ako som si sľúbila a dnes mi váha ukázala o kilo viac. Čo, do riti, robím zle?!

——————————————————————————————————–
M: Ako to ide v práci?
R: Dobre.
M: To neznie veľmi presvedčivo.
R: Viem, viem. Proste..mi ho je ľúto. Taký mladý a taký..
M: Len sa tam nerozplač. Teda.. môžeš sa, veď aj tak ťa nevidí 😀
R: Vieš, že si odporný?
M: Hej, moja kamarátka to hovorí často.
R: Tvoja kamarátka je určite veľmi inteligentná žena.
M: To jej odkážem.
R: Odkáž.
M : A inak.. ako sa s ním rozprávaš?
R: Normálne! Veď je.. slepý.. nie hluchý.
M: Ja by som to asi nemohol.
R: Čo by si nemohol?
M: Robiť to, čo robíš.
R: Lebo odrbávať ľudí je lepšia práca?
M: Ale no tak.. o tom sme sa už bavili. Som finančný poradca.
R: Pff, presne. Finančný odrbávač.
M: Dobre, niečo na tom bude..zabav ma, mám ešte chvíľu.
R: Ako ťa mám zabaviť?
M: Čo máš na sebe?
R: Ale Michal.. prosím ťa, som v práci!
M: Máš tie červené lodičky?
R: !!
M: Takže máš..Ach..
M: Musím ísť, prišiel mi klient.
R: Čau.
M: Ahoj, Romi. Tak večer.

Romana položila telefón nabok. Rukou jemne siahla na útle rameno. Chlapcom jemne šklblo, ale na jeho pohyby si už zvykla.
„Samko?“ oslovila ho vľúdnym tónom.
Malý chlapec hľadiaci do neznáma natočil tváričku smerom k nej a bledé vlásky mu zakryli čelo.
„Už som dopočúval. Jednotka bolo prasiatko, potom les a to posledné..výťah.“
„Veľmi správne. Si šikovný, keď sa sústredíš.“
„Romanka? Môžem sa niečo spýtať?“
„Samozrejme, že môžeš. Pýtaj sa, čo len chceš.“
„Ja len.. rozmýšľal som nad tým, čo si vravela.. že voda.. je modrá. Že aj nebo je modré.“
„Áno, obe sú.. modré,“ v Romane zavládol slabý nepokoj. Mala toho malého chlapca rada a vidieť ho ako trápi svoju hlavičku otázkami, na ktoré nikdy nebude poznať odpoveď, ju ešte väčšmi nútilo pýtať sa čím si to to malé nevinné chlapča zaslúžilo.
„Ale keď vodu naberiem do pohára.. nemá farbu?“
„No vieš, Samko, voda sama o sebe nemá farbu.. ale keď je vody veľa.. ako napríklad v oceáne, v mori.. vtedy je..“
„..modrá,“ dokončil malý chlapec.
„Presne tak.“
„Aj tak tomu nerozumiem. Ako môže byť niečo aj také, aj také? Je to akoby si mala veľký aj malý nos zároveň.“
Romana sa slabo zasmiala, „aj Pinokio má nos raz malý a raz veľký, presne ako je voda raz modrá a raz priesvitná.“

—————————————————————————————————————–
Pavel nikdy nebol ako jeho otec alebo brat. Nikdy sa bezdôvodne neopíjal, neznásilňoval ženy a nikoho nikdy… Nerád rozprával o rodinnej histórií. Vedel, že všetci chceli len prežiť, preto sa naučil držať hubu, aj keď s otcovým biznisom nesúhlasil. Načo by sa aj vzpieral? Urobil to iba raz a dodnes mu na ľavom obočí zostala spomienka. Drsnými prstami si pohladil bielu ryhu.
„Irina..“ šepol sám pre seba.
Vtedy sa mu všetko zdalo také ľahké. Mal ju. Jediné nepoškvrnené dievča v dedine. Bola chudobná a skromná, ale nikdy neuvažovala nad tým, že by predávala svoje telo za nejaké drobné. Oddala sa mu. Rád spomínal na chvíle, keď sa tajne stretávali ….a na jej vzdychy.. a na trasúce sa telo šepkajúce jeho meno. Bože, ako ho ona dokázala opantať. Dokonca by povedal, že ju miloval. Hoci v ich rodine, neboli prípustné žiadne city. Okrem hnevu a radosti z peňazí.
„Čo braček môj, čo si taký zamyslený?“ ozval sa výsmešne hrubý hlas spoza Pavlovho chrbta. Vadim. Bože jak ho len poslednú dobu nenávidel. Podobal sa otcovi do detailov. Smutné na tom bolo, že sa o to celý život snažil. A Pavlovi v žilách kolovala iná krv. Neznášal prístup aký mali, to že sa správali k ľuďom ako ku zvieratám. A Vadim akoby si vôbec nespomínal na tie noci, keď ich ožratý otec mlátil remeňom. Pre neho bol vzorom. Koľkokrát Pavel Vada strčil pod posteľ ku stene najhlbšie ako vedel a on sám sa nechal zbiť, aby uchránil malého chlapca pred brutálnymi údermi. Väčšinou ho ešte do noci tíšil a spieval mu pomaly Kalinku, kým neprestal plakať. Telo ubolené, na chrbte a nohách modriny, ale cítil sa ako zodpovedný starší brat.
„Zase rozmýšľaš nad tou kur..“
„Zavri hubu! Opováž sa čo i len vysloviť jej meno!“ Pavlovi začal stúpať tlak. Zvykol si ignorovať ich oplzlé konverzácie plné nadávok. Ale ju urážať nebude nikto.
„Dobre, dobre, braček. Ale zbytočne na ňu myslíš, veď vieš, že je po nej.“
Pri posledných slovách si Pavel horko preglgol. Bol si viac než istý, že sa o ňu otcovi priatelia „dobre starajú“. Keď bol naposledy doma, Irina ležala na špinavej matraci takmer nahá. Vychudnuté unavené telo a jej krásne plné prsia dohryzené a dobité. Ležala tam úplne bezvládne, dokonca mal pocit, že ho najprv ani nespoznala. Poznal ju a vedel, že sa určite spočiatku bránila. Na tele mala množstvo znakov zápasu.. ale čo zmôže jedna menšia žena oproti tým zvieratám. V Pavlovi sa vtedy nazbieralo toľko hnevu, že do krvi dobil posledného „zákazníka“. Po otcovi bol veľký chlap so statnou postavou a jeho agresívne údery zlinčovali protivníka za pár minút. Keď ho však otec chytil aj s ostatnými chlapmi, zmlátili ho oveľa viac. Ale aj celý krvavý sa plazil k nej. Chcel jej len pošepkať, že ju vezme preč, že ju tu nenechá, aby sa nevzdávala, že ju nikdy nemal opustiť. Vo chvíli, keď sa dotkli ich ruky, zbadal jej v očiach nádej. No tú v okamžiku pohltil zvuk rozopínajúceho sa rozparku.
„Chceš sa pozerať ako ti šukám priateľku? Tak sleduj ako si to užije.“
To boli posledné slová otca, ktoré Pavel počul predtým, než upadol do bezvedomia.

Tie hlasy, ten odporný puch tohto baru, tie spomienky. Pavel chcel odtiaľ vypadnúť čo najskôr. A prinajlepšom navždy. Ak by sa ešte niekedy mal vrátiť, radšej skape.
„Už vieš kedy a kde?“ stroho odsekol Pavel. Neznášal sa vôbec len rozprávať s bratom.
„Nóó v diáriku má napísané k dnešnému piatku Central, 14:30.“
„Máš fotku?“ spýtal sa so znechutením v hlase.
„Mám, pozri..“
„Ja to fakt vidieť nemusím, vôbec mi to neukazuj, nie som zvedavý. Pýtal som sa len preto, lebo nechcem žiadne komplikácie.“
„Neboj sa, žiadne komplikácie nebudú,“ žmurkli na neho Vadove jasne modré oči.
Snažil sa tváriť pokojne ako drsný chlap, na ktorého bol tatko hrdý, ale Vadima vždy prezradili tiky, ktoré mal odmalička. Keď cítil nervozitu alebo adrenalín, dostavili sa okamžite.
„A za koľko?“ spýtal sa Pavel.
„Klasika, desať litrov. Ale vraj, keď sa odviažeme prihodí „prepitné“, “ odporne sa zarehotal Vadim, „veď vieš, že ja s tým problém mať nebudem.“
Pavlovi to bolo viac než jasné. Z vnútra ho zožierala spoluvina na odporných činoch, ktoré páchali. Ale čo mohol robiť? Stále sa upokojoval tým, že toto je jeho posledný záťah. Nikomu to povedať síce nemohol, ale vedel, že v momente ako dostane svoj podiel, sadne na prvý vlak domov, zoberie Irinu z tej odpornej diery preč, vybaví im pasy a budú žiť spolu kdekoľvek budú chcieť. Pol roka šetril každý cent, ktorý mohol odložiť. Na zopár mesiacov im to určite stačí a potom bude pracovať. Pavel bol šikovný a v rodnej dedinke pred tým než sa stal otcovým „spoluúčastníkom obchodných transakcií“, opravoval staré modely áut.  Posledný záťah. Posledný záťah. Opakoval si v duchu neustále.

—————————————————————————————————————–
Marta hľadela na svojho syna a nevedela pochopiť prečo. Prečo práve on? Taký malý a nevinný, komu čo urobil? Kňaz jej nie raz vysvetlil, aby verila a oddala sa osudu, že príde vykúpenie a nikto presne nerozumie božiemu plánu, ale treba mu veriť. A tak verila a verila. A každým dňom si zvykala viac a viac. Občas však, keď si spomenula aká šťastná si hladila brucho v očakávaní a aké zdrvujúce sklamanie prišlo..nevedela si proste vysvetliť, prečo to musel byť jej syn. Prečo radšej nie ona. Dala by všetko zato, aby mohol byť zdravý a behať s deťmi vonku a hrať futbal. V takom stave to nebolo možné. Samka však bavili akčné filmy. Hoci z toho spočiatku nebola veľmi nadšená, vidieť ako sa jej malý chlapec teší pri húkajúcich sirénach policajných áut a prštekmi naznačuje pištole, jej robilo radosť.
„Samko? Dnes sa idete s Romankou hrať na ihrisko.“
„Super, super, super.“
Samkov úsmev matku upokojil ako najúčinnejší balzam na boľavé srdce.
„Dám ti do ľavého vačku telefón, sem, dobre?“ potľapkala ho na hrudi, „keby sa hocičo stalo, zavolaj mi. Jasné?“
„Jasné mami, nič sa nestane, budem si dávať pozor,“ povedal s úsmevom na tvári ohmatávajúc si vrecko na kabáte.
Samko bol aj napriek svojmu hendikepu veľmi živé dieťa. Vždy sa na všetko vypytoval.
„A mami?“
„Hmh..“ zamrmlala duchom neprítomná mama.
„Kam teraz presne ideme?“
„Samko vravela som ti, ideme na Trnavské mýto. Tam ťa vyzdvihne Romanka a ja bežím do práce.“
—————————————————————————————————————–

Romana nebola z tých bratislavských paničiek, pre ktoré bolo cestovanie MHD hotové utrpenie. Dokázala si vychutnávať cestu hľadiac na rôzne typy ľudí. Jej každodenná zábava bola vymýšľať ich osudy.
„Nasledujúca zastávka Trnavské mýto,“ ženský hlas vytrhol Romanu zo zamyslenia.
Skontrolovala si hodinky. 14:29.
Do riti! Zase meškám. Marta ma zabije.
—————————————————————————————————————–

Marta netrpezlivo poklepkávala nohou po kamennej dlažbe. Každú chvíľu jej bude volať šéf. Tento mesiac majú šialené uzávierky a vedúci marketingu je pod neustálym tlakom, a to sa odzrkadľuje aj na ich spoločných konverzáciách. Ona ako jeho pravá ruka má čo robiť, aby spolu dokázali fungovať.
„Samko,“ oslovila syna stískajúc mu ruku, „musím ísť do roboty, ale Romanka tu bude každú chvíľu, už mi písala správu, že ťa tu pri Minitkách vyzdvihne. Dobre? Ani sa odtiaľto nepohni! Ja naozaj nemôžem prísť dnes neskoro. Zvládneš to Samko?“ spýtala sa v zhone.
„Áno mami, ničoho sa neboj.“
—————————————————————————————————————–

Romana sa ponáhľala najviac ako vedela. Svojou nedochvíľnosťou vytáčala aj Michala. Ten by už mal čakať hore v Centrali pri káve. Dnes má spoznať Samka. Bola trochu nervózna, no po poslednom telefonáte mala pocit, že bude rád. Zdal sa jej akýsi vystresovaný z práce a predpokladala, že pokojné stretnutie mu len prospeje. „Tieto lodičky naozaj nevymysleli na rýchlu chôdzu,“ zamrmlala si pre seba. Natiahla štíhly krk do výšky. Zazdalo sa jej, že o kúsok ďalej stojí Samko. Na tvári sa jej zjavil úsmev zmiešaný s úľavou.
—————————————————————————————————————–

Malý chlapec počúval okolité zvuky. Vtom vedel, že ide ona. Romana. Jej rýchly krok a klopkanie lodičiek bolo také typické. Už-už sa išiel nadýchnuť a pochváliť sa novým Gedaiom, keď sa kroky blízko neho zastavili. Počul akýsi buchot a slabý, čímsi tlmený výkrik. Nemal z toho dobrý pocit, hoci nechápal, čo sa deje. Niektorí okoloidúci zatajili dych, niektorí od strachu zhíkli.
Romana bola takmer pri Samkovi. Vtom ju však niekto surovo zdrapil za lakeť spoza malého obchodíka.
„Čo si to..?“ ozvala sa rozhorčene.
„Drž hubu inak ťa zabijem a toho malého sopliaka tiež! Je ti to jasné?“ ozval sa hrubý mužský hlas spod kukly. Na chrbte pocítila akýsi tlak. Zmocnil sa jej obrovský ochromujúci strach. Hneď si však všimla zarazenú ustráchanú tvár Samka, a preto sa rozhodla, že zachová maximálny možný pokoj. Nechcela ho ohroziť.
„Dobre,“ prehltla horké sliny, ktoré sa jej vytvorili v ústach.
„Tvoj priateľ nasral zopár dôležitých ľudí. A ty mu máš odkázať, že sa s nimi nemal zahrávať.“
„Priateľ?“ spýtala sa z posledných síl. „Ja predsa… žiadneho priateľa… nemám,“ šepkala trasľavým hlasom.
„Mne je to ukradnuté. Povedal som ti, aby si bola ticho!“
V blízkosti pravého ucha jej ohlušujúco zapišťalo. Na pár sekúnd úplne prestala reagovať.
Videla len na smrť vystrašeného Samka. Tento zvuk mu bol dobre známy. Avšak v skutočnosti bol oveľa ostrejší ako v televízii. Inštinktívne stiahol hlavu medzi ramená, rukami si zakryl hruď a spadol k zemi. Po nekonečne dlhej chvíli nahmatal trasúcimi sa rukami telefón z predného vačku. Ťukol na 1 – predvoľbu. Telefón zazvonil iba raz.
„..mami? Mami.. niečo sa stalo.“