Keď som bola malé dievča, pýtali sa ma, čo budem, ak vyrastiem. V tej dobe som odpovedala veci ako raketová fyzička, biochemička, finančná plánovačka, analytička počítačových systémov. Ani by mi nenapadlo, že som si mala vytýčiť oveľa ľahší cieľ. Počas života som zistila, že fyzika, matematika a ani počítačové systémy nie sú odbory, v ktorých budem vynikať. Pred pár dňami som našla správnu odpoveď.
Čo budeš, ak budeš veľká? Budem veľká. Vyrastiem. Áno, to by mi úplne stačilo. Vyrásť. Keď budem veľká, dokážem sama zvešať záclony. Keď budem veľká, dočiahnem na drahý jedálenský set v kuchyni bez stoličky. Keď budem veľká, bez problémov nastúpim na vlak, kde sú zvýšené schody nastupovania. Keď budem veľká, ozdobím si vianočný stromček aj v hornej polovici. Prečo som si neželala niečo z tohto?
Život trpasličej ženy je naozaj náročný. Nebezpečný. Adrenalínový. Riskantný. A tak ťažký.
O ženách sa vraví, že dokážu stráviť hodinu v kúpeľni a nikto vlastne nevie, čo tam toľko robia. Prezradím vám to. Snažia sa zobrať krém na nohy z vrchnej, úplne najvrchnejšej poličky. Ale polička je tak vysoko, tak vzdialená ako môj plán byť raketovou fyzičkou. A tak sa štverajú k poličke jedným kolenom na práčke, druhým sa podopierajú o umývadlo. Nie, žiadna erotická fantázia. V reálnom svete to vyzerá vskutku nepríťažlivo. Po štvrť hodine snaženia sa s dobitými kolenami, to skrátka, my nízke ženy, vzdávame. Na nohy použijeme krém na ruky, na ruky použijeme krém na ruky a na tvár použijeme tiež krém na ruky, nakoľko je jediný v našej dostupnej výškovej vzdialenosti.
Po samotnej úprave sa plánujeme pekne odfotiť. Tiež to zaberie dosť času, kým sa človek postaví, napne partie, ktoré majú byť pevné, stiahne brucho, ktoré ma byť plochejšie než v skutočnosti je. Nízke ženy majú v tomto obrovskú výhodu. Väčšinou sú rady, ak si v zrkadle vidia aspoň čelo, prípadne kúsok nosa. Takže žiadne krkolomné polohy pred zrkadlom v kúpeľni nehrozia. A potom od nás niekto chce usmievavú fotku a my pošleme fotku z kúpeľne. A kde je úsmev? Pod zrkadlom.
Dobre, dobre. Nie úplne spokojné, ale aj cez to všetko pomerne v dobrej nálade sa rozhodneme konečne večer vyraziť von. Prežijeme aj to, že pri vínku nám nohy celý čas visia vo vzduchu, pretože stolička je príliš vysoká a my nedočiahneme na zem. Prežijeme aj tú skutočnosť, že pri fotení s kamarátkami musíme vždy stáť kdesi vpredu, aby sa nás dalo vôbec vidieť. Ale keď si zaplatíme nekresťanské peniaze za prvé rady na koncert Enriqueho Iglesiasa a pred nami stojí akýsi prerastený dav ľudí, ktorý dostal genetiku po žirafách a my miesto tehličiek na bruchu vidíme spotené chrbty, sme naozaj vytočené.
Preto je náš najlepší kamarát rebrík, naši najväčší nepriatelia sú tričká, ktoré sa tvária ako šaty, najväčšou výzvou je utrieť prach aj v zadnej časti skrine, či vybrať uterák bez toho, aby sa nám celá kôpka zrútila na hlavu.
A šoférovanie. Mužské reči: „Ženy nie sú dobré vodičky. Ženy stresujú, chytajú za volantom paniku.“ Bodaj by sme nechytali, keď ledva dočiahneme na pedále, nehovoriac o tienidlu proti slnku, ktoré nám je ale že úúúplne na prd.
A tým to nekončí. V obchodoch máme obmedzený výber nakupovania, nakoľko si môžeme vziať iba veci v našej výške. „Nie drahý, dnes nebude mexické rizoto. Červená fazuľa a paradajkový pretlak sú na vrchných poličkách v Tescu.„
Nuž a čo sa vzťahov týka. Chlapi si často myslia, že nám ide iba o centimetre. Akože, neuraz sa, ale pozri na mňa. Sama ich mám málo.
Takže čo budeš, ak budeš veľká? Ja v tom mám jasno. A čo vy?