Nočné mesto ožilo ruchom mladých ľudí, ktorí sa prišli zabaviť a zložiť z pliec staré problémy. Medzi blízkymi skupinami sa podávalo šampanské a pri pozornom počúvaní sa dali zachytiť niektoré predsavzatia. „Šťastný nový rok!“ ozývalo sa zo všetkých strán. Ohlušujúce výbuchy ohňostrojov osvetľovali ľuďom usmiate tváre. Kdesi vzadu v uličke sa hádal mladý pár v značnom alkoholickom opojení. V strede námestia vedľa rodičov pišťali malé dvojičky a silno si zapchávali uši mrznúcimi rukami.
A kdesi ďaleko od celého tohto šialenstva a rozruchu stála na opustenom moste čierna silueta. Úplne kontrastná k farebnému šialenstvu, ktoré prebiehalo takmer všade navôkol. Vytvárala na starom moste akýsi zvláštny pokoj nezlučiteľný so svetom. Stála tam úplne nehybná, len tmavá sukňa distingvovane pravidelne povievala vo vetre ako vlajka slobody. Pouličné lampy osvetľovali jeho tvár. Stál takmer nehybne ako socha strážiaca kraj mosta. Nedalo sa celkom presne rozlíšiť či sa kajúcne modlí alebo si len ticho pokorne spieva. Akoby nechcel narúšať pokoj, v ktorom sa nachádzal. Plecia mal sklonené, životom unavené, odovzdané osudu. Hľadel do Dunaja a slzy mu stekali po tvári, rozmazávali mu červený rúž. Boli to slzy šťastia, slzy prichádzajúcej slobody, ktorá pohltí jeho telo do nekonečnej lásky a voľnosti.
„Môžem byť kým chcem. Môžem byť čím chcem,“ opakoval dokola ako náboženský fanatik.
„Pane, viem, že na mňa nie si hrdý, ale neviem takto ďalej pokračovať. Verím, že pochopíš moje rozhodnutie a neuvrhneš ma do večného zatratenia. Verím, že ma počkáš na konci a privítaš ma do Tvojej milosrdnej náruče, že tvoj súd nad mojím osudom bude zhovievavý. Verím v Teba, pane, nikdy som nezapochyboval. Vravel si „aby sme mohli z lásky umrieť, musíme z lásky žiť“. Narodil som sa z lásky, snažil som sa žiť v láske…“
V rodine evanjelického kňaza zazvonil telefón.
„Jakub, Jakub, čo to robíš?“ začala hystericky vzlykať matka padnúc na kolená.
Otec rodiny priložil ucho k slúchadlu so zlým tušením vyrytým v tvári.
„.. snažil som sa potlačiť to, kto som, aby ma ostatní milovali, aby boli rodičia na mňa hrdí, aby sa otec za mňa nemusel hanbiť..“
„Jakub..“ bolo jediné šepkanie, na čo sa otec zmohol. V kútiku oka sa mu vytvorili potôčiky sĺz, ktoré sa snažil zachytiť svojimi rukami.
„..ale ja viem, že aj keď všetci vravia iné, ty ma miluješ v každej mojej podobe. Odpusť mi moje hriechy. Stvoril si ma, pane, a ja sa ti odovzdávam. Amen.“