„Kam to ideme?“ zašepkal do tmavej chodby osvetlenej iba pouličnými svetlami.
„Uvidíš,“ odpovedal Rozum.
Na malú chvíľu zmizol vzadu. Do vrecka si odložil akýsi strieborný predmet.
Žeby nôž?
„Tak kam to do riti teraz v noci tak súrne ideme?!“ opýtal sa naliehavo Hlupák.
Ale Rozum sa nenechal rozhodiť. Ďalej kráčal po piesočnatej pláži. Vedel, že sa musí dostať až Tam.
„Ideme Tam,“ ukázal prstom do diaľky na oceán.
„Vedieť, že sa zblázniš a v noci sa budeš chcieť ísť len okúpať do mora, sa ti na to celé môžem vieš čo.“
„Musíme tam ísť, lebo ty sa musíš narodiť.“
„Ako narodiť? Neprídem ti dosť živý? Ty si sa vážne musel zcvoknúť.“
„Musíš sa narodiť do pravej podoby..“
Rozum stál po kolená vo vode a uprene hľadel na Hlupáka.
„Tak čo? Čo teraz?“ netrpezlivo vykrikoval.
„Vieš Hlupák, nie si jediný, ktorý ho nemá. Je ich veľa. Tak veľa. Ale dnes ho dostaneš, ak ho dokážeš prijať.“
Hlupák bol z polovice skeptický k jeho nezrozumiteľným rečiam, ale ovládla ho zvedavosť.
„Tak o čo ide?“
Rozum načiahol ruku hlboko do vrecka a vytiahol ten zvláštny predmet, ktorý odrážal svetlo mesiaca.
Zabije ma. Ten idiot ma tým nožom podreže.
Hlupák chcel bezhranične kričať a utekať. V duchu si prehrával všetky tie názory, ktoré počúval roky. Všetci mu vraveli, aby ho neobjavoval, aby sa nestaral, aby sa naň vykašlal. Mal som ho nechať skapať v blázinci.
„Jeden múdry muž mi raz povedal,“ začal veľmi opatrne Rozum, „ všetko, čo vieme o živote,“ načiahol sa dole ku kolenám a do striebornej lyžičky nabral vodu z mora, „ je v tejto lyžičke.“
Zostal chvíľu ticho stáť.
„..a všetko to ostatné, čo nevieme.. je zvyšok oceánu.“
Hlupák nehybne stál s vytreštenými očami nechápajúc, čo sa práve stalo.
„Takže ty mi chceš tvrdiť, že si ma uprostred noci vytiahol z postele pre takúto kravinu?“
Hlupák sa rozbehol naproti Rozumu do vody a vrazil mu päsťou do pravej polky tváre.
„Ja, ty idiot, viem všetko. Chápeš?! Všetko!“
Rozum sa pozviechal a sotil ho. Hlupák sa pošmykol na kameni a padol do vody.
„Zabijem ťa! Ešte raz sa ma dotkni a zabijem ťa, prisahám.“
Rozum na neho hľadel z výšky. Sledoval ako mu vlny obmývajú telo a nedovolia mu postaviť sa. Zohol sa k nemu, prsty mu vopchal do úst a na silu roztvoril.
„Pi! Tak pi!“
Vlny mu vrážali do tváre a Hlupák sa začal dusiť. Telo sa mu zmietalo a medzi prívalmi vody sa snažil kričať. Ale Rozum ho nepustil. Vedel, že ešte nie je správny čas. Nekonečné minúty boja Hlupáka úplne vyčerpali.
Zomriem tu. Viem to.
V tej chvíli ho Rozum vytiahol na pláž. Nevládal už odporovať, nadávať mu, hroziť. Vykašliaval zbytky vody zo svojich pľúc.
„Prečo?“ vypadlo z neho pritom ako sa snažil pochytiť dych.
„Aby si pochopil.“
„Aby som pochopil čo?“
Po pláži si vykračovalo Porozumenie. Prišlo úplne blízko Hlupáka.
„Ďakujem ti, Rozum. Odviedol si skvelú prácu.“
Dlaň priložilo na Hlupákovo mokré čelo. Vtom ustála hladina mora.
„Aby som pochopil čo?“ zopakoval zmätený hlupák.
„Že nikto nemôže zožrať všetku múdrosť sveta.“