HonestLife

Toto vážne oľutujem. Načo som sa dala nahovoriť? Jak sa bude tváriť? Sedela som vo vlaku. Za chvíľku ma malo čakať stretnutie, ktoré som toľko odkladala. Vlak zastal a ja som nedokázala vystúpiť. Ruky ľadové a žalúdok úplne na nervy. Dobre, len pokoj, to bude v pohode. Nadýchla som sa a vystúpila z vlaku. Tuším by tu niekde mal byť. Pozerám sa na ľudí stojacich na stanici. Mnohí privítavali svojich blízkych alebo nastupovali opäť na vlak. Tá známa tvár však nikde. Rozhodla som sa ísť s davom ľudí. Zastavila som na kraji budovy železničnej stanice a čakala. A čo teraz? Vážne, skvelý nápad prísť niekam, kde nikoho nepoznáš. V hlave mi preblysla myšlienka pozrieť si spätný vlak a ísť okamžite domov. Celkom ma to upokojilo. Fajn.
Zrazu ma však z poza chrbta vyrušil známy hlas. „Monika?“ Otočila som hlavu a uvidela ho stáť skutočne blízko.
„Martin..ahoj, ja.. som rozmýšľala, že pôjdem domov už, lebo som ťa nikde nevedela nájsť a som myslela, že máš možno iné starosti a vieš..“
„Čo ti šibe? Strašne som sa na teba tešiť, ani neviem uveriť, že si konečne vážne prišla. Poď sem ku mne.“ Roztiahol ruky a objali sme sa.
„Tak aká bola cesta?“ Bože keby si len vedel predstaviť ako som sa stresovala a nakoniec to bolo strašne príjemné.
„Ale fajn, ubehlo to celkom rýchlo. Vedľa mňa sedel taký chlap, stále sa pozeral, bol vážne dotieravý, inak fajn.“
„Aj ja by som sa na teba pozeral,“ zasmial sa.
Cestou sme sa rozprávali o uplynulých dňoch. Ani som si nevšimla, ako cesta rýchlo ubehla.
„Maťo, čaves,“ vytrhol nás z rozhovoru okoloidúci.
„Ahoj Majo, jak sa máš?“
„Ale fajn, a čo ty? Kto to je?“ poukázal hlavou na mňa.
„To je Monika,“ povedal pokojne.
„Monika? Tá Monika? Z Trnavy, čo s ňou stále voláš a potom o nej opitý blábolíš?“
„Tak ty o mne opitý rozprávaš?“ zasmiala som sa, „povedz, čo o mne Martin hovorí?“
„Jak s tebou chce jeb…“
„Dobre dobre, to by stačilo, drž hubu Majo,“ rázne konverzáciu preruší Martin.
„Že so mnou chce čo..?“ ja sa bavím a smejem.
„No, on chce s tebou..“
Martin hodí ľadový pohľad a kamarát si je vedomý, že bude najvyšší čas prestať rozprávať.
„Zmizni už. Ahoj.“ Maťo končí rozhovor a my sa pohýname ďalej.
„Čo to malo byť? Čo o mne hovoríš? Povedz mi to, prosím, vieš aká viem byť zvedavá,“ snažím sa tváriť smutno a zvedavo zároveň.
„..večer ti to ukážem,“ povedal tlmene. Uvidel môj prekvapený výraz v tvári a uškrnul sa.

„Nech sa páči, poď ďalej,“ otvára mi dvere domov.
„Kto je doma?“ pýtam sa ticho.
„Asi všetci.“
Fajn, keď mi niečo ide, tak sú to stretnutia s rodičmi.
„Dobrý deň prajem, ja som Monika, teší ma,“ vidím vysokú plavovlasú ženu v kuchyni s veľkým úsmevom. Skutočne vzbudzuje rešpekt.
„Ahoj, cíť sa u nás ako doma. Martinko, zober ju zložiť si veci a nestoj tu jak stĺp.“
„Mamka, je milá,“ smejem sa cestou do izby.
„Tak tu si môžeš položiť veci, nie si hladná? Skočím do kuchyne pre niečo, zatiaľ sa môžeš poobzerať a žiadne výsmechy za moje detské fotky.“
Martin zmizol a ja som sa ocitla v izbe s naozaj veľkou posteľou. Dostala som chvíľkové pokušenie sa do nej hodiť a pri maximálnom natiahnutí nôh a rúk zistiť, či je možné, že by som dosiahla aspoň na jeden kraj. V izbe mal skutočne detské fotky, ako sa usmieva aj s mladším bratom. Za oknom bola tma, ani som si nevšimla koľko času ubehlo a bol večer. Tak dnes budem vážne spať u niekoho koho poznám tak dlho a pritom strašne krátko.
„Nad čím rozmýšľaš?“ zjavil sa za mnou Maťo.
„Ani neviem.“
„Mamine si sa páčila, všetko chcela vedieť, tak ma spovedala v kuchyni.“
„To ma teší, asi nie je zvyknutá, keď si sem donesieš dievča, tak ju nechaj,“ usmiala som sa.

„Kde máte prosím ťa kúpeľňu?“ ozvala som sa po chvíľke ticha.
„Pôjdeš rovno a druhé dvere doľava.“
„Ďakujem.“
Pohybovať sa v tme po úplne cudzích priestoroch nie je vôbec sranda. Minimálne dvakrát som zakopla a otvorila úplne iné dvere. Do čerta, veď hovoril doprava, či doľava? Po chvíli som našla správne dvere. Otvorila ich, umyla si zuby a pozerala na seba v zrkadle a uvažovala, aké zvláštne bude ľahnúť si k cudziemu chlapovi v čipkovanom prádle. Prebehla som po špičkách späť do izby, táto cesta bola podstatne ľahšia. Otvorím dvere, ale v izbe je tma. Slabé svetlo vychádza z tlmenej lampy. V ušiach započujem príjemnú hudbu.
„To je Ro James, Permission?“
„Áno, poznáš?“ ozve sa z postele len jeho silueta.
„Si unavená? Poď sem ku mne, dám ti tú masáž, čo som ti sľúbil.“
Ty si mi toho sľúbil oveľa viac..pomyslím si.
Podídem k posteli, stojím pri kraji, pritiahne si ma bližšie.
„Môžem?“
Pokývam hlavou na znak súhlasu. Prstom prejde po mojom bruchu, pobozká ho.
„Krásne, čiernu čipku fakt milujem.“
Prsty mi veľmi pomaly vsúva pod nohavičky. No len, čo pocíti ako sa vo mne stupňuje napätie, prestane a vytiahne ich.
„Čo to robíš?“ pýtam sa.
„Ty vieš… vieš, ako dlho si ma nechala čakať.“
Odsunie sa, aby som si mohla ľahnúť na posteľ.
„Ľahni si na brucho.“ Robím, čo mi hovorí. Cítim jeho ruky na mojom krku a chrbte. Najprv nežne, jemne krúži po každej časti, a potom neustále silnejšie tlačí do môjho tela.
„Au..“
„Bolí?“
„Trošku.. môžeš jemnejšie?“ hovorím z vankúša.
„.. hmm, ani nie,“ pošepká.
„Čo?“
Zrazu pocítim ostrú bolesť na pravej polke zadku. „Hovorí sa, prosím..“
Srdce mi začne pumpovať oveľa silnejšie a relax a oddych sú dávno preč. Cítim ako sa mi zrýchlil dych a zimomriavky mám po celom tele.
„ Prosím, môžeš jemnejšie?“
„Vieš, že to máš oveľa radšej takto.“
Ten milý chalan, čo ma prišiel čakať na stanicu a žiarili mu oči, keď ma uvidel, akoby zmizol. So slovami „otoč sa“ z jeho úst, sa otáčam na chrbát. Prstami mi prechádza po tele, bozkáva ma.
Zvlečie mi ramienko a bozkáva ma na ramene, akoby vedel, ako strašne ma to berie. Jemne vzdychnem do prítmia okolo nás. Je to príjemne, uvoľňujúce. Pobozká ma na ústa, hryzie mi peru. A pri pesničke od Michelle mi odopne podprsenku.
„Zbožňujem tvoje prsia, hovoril som ti to už?“
„Stokrát,“ usmejem sa.
Hrá sa s nimi ako malý chlapec a práve vo chvíli, keď sa idem ozvať, že nie sme na poznávacom zájazde, sa na ne silno prisaje a rukou mi prechádza nižšie. Dostane sa úplne tam, kde horím. Počujem ako sa zasmeje. „Čo je vtipné?“ „Toto,“ a pritlačí mi prsty na pahorok cez nohavičky, „si takáto vlhká aj z iných?“ Idem vymyslieť, ako ho vtipne odbijem, ale v tom mi odsunie nohavičky nabok a vsunie mi dva prsty dnu. Nezmôžem sa na žiadne slová, iba zavzdychám.
„Milujem ako vzdycháš.. ale neodpovedala si.“
„..čo si sa pýtal?“ prestávam vnímať, čo mi hovorí.
„Pýtal som sa, či si takáto vlhká aj z iných mužov alebo to s tebou takto viem len ja?“
„Kašli na to a rob to.“
Opäť pocítim ostrý úder tento krát na stehne a teraz už vážne bolí.
„Ti jebe? Veď to bolí.“
Chytí ma pod krk. „.. ešte raz mi skús povedať, že mi jebe.. jebe mi, ale z teba… A dnes si..“
„Čo som?“ pýtam sa potichu.
„Moja.. celá moja.“
Zvlečie mi nohavičky, odsunie od seba stehná.
„Vieš, chcel som sa milovať, chcel som byť nežný a pomilovať ťa.. ale ty si obyčajná štetka, mrcha, ktorá ma toľko naťahovala. Chcem ťa tak pojebať, že ti bude ľúto, každý jeden deň, ktorým si odložila naše stretnutie. Urobím ti to tak, aby si oľutovala každú noc, ktorú si netrávila so mnou.“
Prstami ma stále dráždi, ale teraz ma dokonalý prístup, kam len chce. Priloží ústa a jazykom tlačí na to miesto, z ktorého strácam rozum.
„Martin, prosím ťa..ja už nevydržím,“
„Čo by si rada?“
„Môžeš už, prosím?“ hovorím medzi vzdychmi.
„Aha, zrazu ma chceš cítiť v sebe?“ zasmeje sa.
„Hmh..“ vydám zo seba.
„Žiadne hmh, povedz mi to, povedz mi ako to chceš! Chceš to rýchlo, pomaly, silno alebo mám byť nežný?“
„Chcem to akokoľvek, keď to bude s tebou.“
V sekunde je nahý a ja cítim ako do mňa vniká. Zmes toho, čo ku mne cíti a zmes malého trestu. Drsne a zároveň s dávkou lásky.
Opäť mi pevne stlačí krk a začne do mňa prirážať oveľa silnejšie. Hneď ako počuje moje hlasnejšie vzdychy,  sa usmieva. „Nech ťa, moja, počuje úplne každý,“ po týchto slovách sa spustí tornádo. Nedokážem chytiť dych, nedokážem nič povedať. Chcem ho, bože, strašne ho chcem.

Po nejakej dobe sme obaja rozhorúčavení. Odtlačím ho od seba. Ľahne si na chrbát.
„Poď na mňa!“ zase mi chce rozkazovať. Sadnem si na neho, bozkávam mu pery, krk. Panvou sa mu oň triem, keď to má tak rád. Prechádzam stále nižšie. Vezmem mu ho do rúk. Oblížem si pery, zahryznem si do spodnej a vidím, že ma sleduje. Končekom jazyka prechádzam od spodku až na špičku, okolo nej jazykom zakrúžim, a potom si ho celý dám do úst. Láskam ho, hladkám bruškami prstov aj jazykom.
„Ty si.. diabol.“
Začnem ho skutočne náruživo bozkávať. Začnú sa mu triasť svaly v nohách. Viem, čo bude nasledovať.
„.. keď som na teba minule myslel..“ Pevne ho zovriem.
„Ani tá najživšia predstava sa nepodobá realite?“
„Nie, to asi nie. Robíš to.. neskutočne.“ Pri posledných slovách som pocítila ústa plné jeho rozkoše.

„Prečo si to urobila?“ spýtal sa ma po chvíli.
„Urobila čo?“
„Toto, prečo sme skončili?“
„..ja som na teba len mala strašnú chuť.“
„Budeš ma mať dnes v noci ešte dosť, neboj sa… Poď ku mne, sadni si na mňa.“
„Ale Maťo neblázni, sú skoro dve hodiny ráno. Poďme spať.“
„Žiadny spánok, na ten budeš mať čas inokedy.“ Začal mi opäť hladkať nahé telo v jeho objatí.
„Ty nikdy nemáš dosť?“ usmiala som sa.
„Teba nie, nikdy.“
Prevrátil ma na seba, sadla som si na neho.
„Ja chcem spať..“ zamrmlala som ticho.
„Vážne?“ jedným pohybom ma zhodil späť do postele, „Tak dobrú noc,“ a otočil sa na druhú stranu.
„Ale no tak, Martin,“ pohladkala som ho po chrbte a pritúlila sa k nemu, „Poď sa ešte túliť.“
„Veď si chcela spať, tak teraz chcem ja,“ odvrkol mi. Rukou som sa načiahla do jeho rozkroku a chytila ho. Úplne tvrdý.
„Ale ON spať nechce,“ pošepkala som mu blízko ucha.
„Ty suka,“ začal sa smiať, „a že komu nestačí.“ Otočil sa, ja som si rovnako na neho sadla ako pred tým. Držal mi prsia, bozkávali sme sa, milovali. Nebolo na tom nič drsné. Držal ma pri sebe a preciťoval každé vniknutie. Počúval každý môj vzdych do jeho úst. Pomalé tempo, hladkal ma na chrbte a šepkal ako dlho to takto chcel. Len my dvaja, bez hier a naťahovačiek.
„Ty si zaslúžiš, aby ťa niekto takto miloval,“ zašepkala som.
„Ja chcem, aby si to bola ty. Chápeš? Myslím na teba posledné roky skoro každý deň a teraz si konečne u mňa, so mnou. Nechcem ťa stratiť, nechcem, aby to zmizlo ako jedna noc. Tebe so mnou snáď nie je dobre? Necítiš sa so mnou šťastná?“
Jeho slová ma zasiahli naozaj hlboko. Tak som chcela ostať. Všetko, čo bolo pred ním vymazať a žiť v tom, čo máme medzi sebou.
„..som, naozaj som, ale ja nemôžem. Vieš to..“
„Neviem, to sú len výhovorky. Nemusíš sa s ním vidieť, môžeme byť spolu vždy keď prídem domov, prídem za tebou alebo ty za mnou. Chcem byť s tebou.“
Ľahla som si vedľa neho. Pritúlili sme sa jeden k druhému.
„Tak čo mi na to povieš, Monika?“
„Drž ma pri sebe, len ma nepúšťaj, prosím, a ostatné uvidíme ráno, dobre?“ pobozkala som ho, „Dobrú noc.“
„Dobrú.“

„Zobuď sa, počuješ, vstávaj!“
Bolo ráno a Martin ležal v posteli sám. Mamina sa ho snažila prebrať. Viem to, lebo som ju počula z ulice. Vedela som, že si možno nikdy neodpustím, čo práve robím, ale uvedomovala som si, že k nemu patrí niekto iný. Niekto lepší, kto mu dokáže dať to, čo ja nie. Bežala som na vlakovú stanicu, každú chvíľu mal ísť vlak domov.
„Jeden do Trnavy, poprosím.“
„Nech sa páči,“ dostala som lístok, vlak mal ísť za 4 minúty.
Nastúpila som na to isté sedadlo ako keď som sem prichádzala. Opäť ruky ľadové a žalúdok na nervy. Bude mi chýbať. Skutočne. Bolo s ním tak dobre. Dokonca mám pocit, že ho .. Nie, to sú hlúpe myšlienky, to si nemôžem dovoliť. Vlak sa pohol a ja som v dave ľudí tento krát hneď zbadala vysokú, tak známu postavu.  Stál presne tam, kde sme sa prvýkrát videli. Sledoval ako odchádza vlak a ja v ňom. Posledné, čo si pamätám bolo, že sa zohol k zemi a hlavu si chytil do dlaní. O pár minút mi cinkla SMSka.. „Ako si mohla? Prečo mi zase utekáš?“
Nezmohla som sa na žiadnu odpoveď. Z očí sa mi vytlačili slzy, SMSku som vymazala rovnako ako jeho číslo a vrátila sa do sveta, v ktorom som žila.