Záber vľavo, záber vpravo. Vidíš to všetko? Kam dovidím, je hmla.. a tam kam nedovidím, je tma. Iba opustené stromy kúpajúce sa v nekonečnej prázdnote. Povedal by si, že voda im stačí a keďže sa v nej topia, mali by byť spokojné. Ale ony sa topia, utopia. A voda nestačí. Záber vľavo, záber vpravo. Snažím sa udržiavať smer, aby som sa nestratila, len mám strach, že východisko nie je nikde. Netočím sa dokola? Ale ten neutíchajúci oheň mi páli lopatky. Horí a blčí, poháňa ma vpred. Toto je motivácia? Keby som si tak dokázala spomenúť. Snažím sa vybaviť si spomienky a pocity, ale jediné, čo cítim v rukách žíl, je odpor vody na pádlach. A ty nie si nikde. Žiadny radca po mojom boku, žiadny zradca. Takže.. toto je koniec? Nekonečno? Takto predsa žiadny príbeh nekončí. Či všetky, len my o tom nevieme, lebo nám to nestihnú povedať? Myšlienka. Záblesk. Iba sekunda zachytávajúca ten obraz. Tvoje pery vyslovujúce neutíchajúcu vieru v dobro. A smiech. Ty to vieš a ja to viem. Ale čo sa stalo teraz? Prečo musím pádlovať na oboch stranách sama? Alebo je to test.. len skúška, ktorú musím vyriešiť? Ale ako.. AKO? A ako dlho ešte?
Záber vľavo, záber vpravo. Už si zvykám. Nie, nie je to také ťažké ako to spočiatku vyzeralo. Ruky si zvykli a krv v žilách prúdi pokojnejšie ako kedykoľvek pred tým. Zistila som, že som našla mier. V nekonečnej prázdnote, bez teba aj nej. Už nie je dôležité, čo som cítila, ani čo som chcela. Iba tá voda. Tá voda unášajúca ma preč. Ďaleko od všetkých, ktorí opustili plťku a vydali sa v ústrety Ružovému ostrovu. Buď šťastný, buď šťastná. Iba nezabudnite na okuliare. Bez filtra. Aby ste mohli zachytiť neskreslený pohľad. Aby ste zistili, že jediné pravé svetlo je na plťke. A ten neutíchajúci oheň, ktorý ho vydáva, mi páli lopatky. Vraví, že už je neskoro povedať prepáč. Lebo som sa zatrpknuto rozhodla neodpustiť. Ale oheň horí a blčí a poháňa ma vpred.
Tak toto je motivácia. (z nenávisti..?)