HonestLife

Čo sme spolu mali, bolo len medzi nami. Ja a on. Nikdy sme sa neškatuľkovali na my. Nikto o nás nevedel. On. Bol zlo, moje neznámo. Tá tajomná čierňava rozprestierajúca sa v mojom tele. Taká lákavá, sladká, návyková. Chvenie v mojom hlase. Chvenie tam dole. Tak to bolo krásne znepokojivé.  Jeho telo ma nútilo robiť veci, o ktorých som si myslela, že nikdy neurobím. Nútilo ma chcieť veci, ktoré nie sú prístupné dobrých dievčatám. Ale ja som nebola dobrá. S ním nie. Prebudil vo mne všetko, čo som sa snažila tak hlboko pochovať. Videl vo mne vášeň a túžbu. Nesnažil sa ju spútať a obmedziť. Vytrhol ju zo mňa a rozhádzal všade vôkol nás. A on. Ópium. Presne to on bol. Jed. Na jazyku som pocítila jeho chuť. Rozpustila sa mojimi chuťovými pohárikmi a prerazila do každej bunky tela. Tak opojná, tak charakteristická.  Snažila som sa sústrediť na každý dotyk, každý pohyb bol tak intenzívny. Vryť si každú minútu do pamäti. To bola jediná náplň rozumu, aspoň toho, ktorý ešte dokázal uvažovať. Chcela som si ho pamätať, lebo som vedela, že to už nemusí byť. Prežiť to, pocítiť ho v sebe, za každú cenu si zapamätať ten pocit. To ako sa na mňa pozerá, ako sa jeho ústa vysmievajú mojim ženským náladám. Inšpirácia. Dokonalá inšpirácia. V hlave zúrilo tornádo mojich myšlienok a nespútaného chtíču po ňom. On to vedel, ja som to vedela. Sex. To je to, čo nás spojilo. To je to, čo nás drží aj v túto chvíľu v objatí. Ovládam ho ja alebo ovláda on mňa? Kto o tom rozhoduje? Má ma v moci, keď sa na mňa pozerá tým svojím pohľadom „si moja“, ale viem, že v tej chvíli patrí mne, keď môj jazyk nájde cestu k jeho najcitlivejším miestam. Milujeme sa pár hodín a potom na seba zabudneme ako na obsahy nezáživných kníh. Dotýkam sa jeho tela, moje ruky kĺžu po.. ňom. Len jeho vôňa je iná, výnimočná. Cítim ho vo vnútri. Chcem ho znovu a stále. Poďme to urobiť ešte raz, ešte niekoľko krát. Úsmevom si pripúta moju myseľ. Rukami si spúta moje telo. Prsty zaborí do mojich vlasov, vrazí mi ho do úst a užíva si to. On mi povie ako hlboko, ako rýchlo, ako nežne. A triaška jeho tela, ten krásny chvíľkový smiech ma nabáda nikdy to neskončiť.  To, že cítim jeho prsty hlboko vo vnútri. Náš rozhovor je forma otázok, hoci sa nikto nepýta. Na konci vety nekričí otáznik. Ale je to tá neistota. Vo mne. V ňom. A on je opäť vo mne. Splynie s mojím telom akoby to bol prirodzený proces evolúcie. Poznáme sa len podľa zbraní, ktoré používame proti sebe. Ostré vzdychy, výstrihy a nebesky hebká pokožka. Pamätám sa na ten deň. Zavriem oči a dokážem si ho vybaviť. Ležím na posteli a rozmýšľam ako som sa dostala až sem. Neviem. Šlo o tie hlboké hnedé oči alebo ma okúzlil ten nečitateľný úsmev? Nos priložím k jeho pokožke a pocítim tú jedinečnú vôňu. Ako sa jemne kĺže po mojom vnútri, preniká do všetkých častí tela a vytvára mi pachovú stopu. Tak identickú, tak čistú, nezabudnuteľnú. Čo sa to so mnou deje? Ležím v náručí cudzieho muža. Drží ma okolo ramien a ja sa snažím zapamätať každý kúsok jeho pokožky. Snažím sa vryť do pamäti črty jeho tváre posiate drobnými bielymi jazvami. Každá z nich predstavuje tvrdý úder, ktorý príde hneď po tom ako sa rozlúčime. Ležala som vedľa a vychutnávala si blízkosť jeho tela, to teplo sálajúce z jeho horúcej pokožky. Jeho pohladenia mi spôsobovali brnenie, zimomriavky. Cítila som ako ma postupne opantávajú jeho slová. Ako ma dostáva. Nechala som sa zabaliť do tej hry. Medzi ním a mnou. Dokážem byť spontánna a dokážem sa mu oddať, kým viem, že si to môžem dovoliť. A ešte môžem. Viem, že áno. Potrebujem to. Potrebujem ísť do hĺbky, aby som sa dokázala nájsť. Chcela som zatvoriť oči a vychutnávať si čaro okamihu, ale pocit, že premárnim čo i len sekundu mi sťahovalo žalúdok. Viem, že sa obaja za pár minút oblečieme a mňa oveje chladný marcový vietor a tento príbeh končí. Ale ešte nie, ešte mám zopár minút. Snažím sa hľadieť do jeho očí a vyčítať čo i len jedinú myšlienku, jediný pocit, akýkoľvek. Ale nie, žiadne pocity, povedali sme to, viem.  A on nič. Usmieva sa na mňa, hľadí moje telo, smeje sa a je tak krásne bezstarostný. Uvedomujem si, akí sme. Aký je on, aká som ja. Za bežných okolností, by som si myslela, že som iná. Ale pri ňom sa cítim tak prirodzená, že pochybujem či dni, keď som ho nepoznala som to bola naozaj ja. Pokladala by som sa za neposlušnú. Ženy nesmú byť promiskuitné. Ak by boli, stratili by svoju česť a hrdosť. Ale hrešiť s ním prinášalo až príliš lahodné ovocie, aby som dokázala odolať. A čo bolo najhoršie. Prestala som to vnímať ako hriech. Pri myšlienke na neho mi v tele burcuje krv, hormóny iskria od vzrušenia a svedomie sa schúli do kúta a čuší. A možno to bude to posledné, čo napíšem, ale s ním som mala konečne pocit, že žijem.