HonestLife

„Predstavte si to ticho, ktoré by nastalo, keby ľudia hovorili len to, čo naozaj vedia.“ Karol Čapek

Ticho. Počuť len bzukot múch. Pery pevne stisnuté a každý z nás hľadí nemo pred seba. Ticho. Úplné, beznádejné. Počujete? Veci, ktoré sa nám zdali dôležité nám pripomínajú naše bezduché vedomosti. To, čo si myslíme, že je pravda, je naozaj skutočnosť? Myslíme si, že rozumieme. Myslíme si, že vieme, Nevieme nič. Nevieme temer nič. Ticho. Stále ticho a všetci mlčia. Nik neprehovorí. Nik neodpovedá. Od dnes sme prijali nový zákon. Každý z nás stojí s lyžičkou v ruke. V rukách držíme štyri milimetre vedomosti a tvárime sa, že poznáme celý svet. Že všetko vieme.
Ale funguje to naopak. Čím viac vieme, tým viac zisťujeme ako málo vieme. Hľadíme na seba a snažíme sa nájsť čo i len kúsok múdrosti, aspoň malú nádej vedomostí v našich hlavách, v našich činoch. Bez výsledku. Snažíme sa utešiť informáciami kolujúcimi našimi mozgovými závitmi a ignorujeme zvyšok. Prečo? Prečo sme takí prízemní, takí hlúpi? Prečo sme spokojní  s tým ničím, čo vieme?  Aj keď, máme vôbec možnosť vedieť viac?
Prostí ľudia sú všade vôkol nás. Aj my sme len obyčajní, Obyčajne hľadíme pred seba, pery stále zomknuté a ohlušujúci bzukot múch. Ony vedia. Ony sú príroda. Vedia prečo. My len stojíme, sedíme, chodíme ako nemé živé mŕtve sochy. Ticho. Ešte stále to hnusné beznádejné ticho. Alebo nádejné? Vysmieva sa nám do tváre. Hlúpych pohládza a upokojuje, nerozumejú prečo mlčia. Myslia si, že je to hra. Hra na ticho. No my ostatní vieme, že je to lacná paródia na naše bezvýznamné životy. Chcem hovoriť, chceš hovoriť. Aj on chce hovoriť. A ona tiež. No nemôžeme. Ale občas, je aj ticho veľavravné. Ak budeme intenzívne načúvať, možno pochopíme. Pretože ticho je najvyšším stupňom múdrosti. A ako veľa rozprávate vy? Ako veľa mlčíte? Vraj iba ten kto dokáže pochopiť ticho, dokáže pochopiť slová.
Bojujem. Snažím sa chápať, ale niekedy tápem. Nie klamem, tápem takmer vždy. Vidím zúfalé duše, ktoré na mňa kričia. Mám ich počúvať? Mám im veriť, keď viem, že klamú? A viem vôbec? A klamú? Kto mi dokáže jednoznačne odpovedať? Vyslovené slová sa vážia iba vďaka tichu, v ktorom sú ponorené. Ale čo ak aj tie slová, ktoré vypovieme sú len hlúpe napodobeniny, útržky informácií, ktoré aj tak nie sú pravdivé a vlastne vôbec nedávajú zmysel. Chcem ísť preč. Dostať sa niekam, kde ľudia hovoria iba to, čo naozaj vedia. Tam, kde nám netlačia do hláv polopravdy a výmysly, ktoré sa im hodia.
Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli. A my mlčíme. Stále mlčíme. Občas však neviem, či preto, lebo je to správne, alebo preto, lebo nik nevie nič. Môžeme akokoľvek veľa povedať v konečnom dôsledku nehovoríme vlastne nič. Ale mlčanie má oveľa väčšiu silu a je nemožné nepočuť ho. A keď si už mám vybrať, z ticha nás aspoň nebolí hlava. Okolo nás lietajú slová, vety, frázy. Hoci sú hlasné pre uši, pre rozum sú bezvýznamné.
Ticho sa nenachádza na končiaroch hôr a hluk sa nezdržiava na mestských trhoviskách. Oboje sú v srdci človeka. A vôbec by nebola škoda, keby sme vložili aspoň o trošku viac ticha aj do našich „múdrych rečí“.