Verím…Želám si… Osmeľujem sa dúfať.
Šteklia ma, ale to nevadí. Ja bežím ďalej, lebo chcem. Musím, lebo ma naháňa. Klasy. Všade klasy. Žltá nekonečná lúka. Nekonečná? Nie. Ona má svoj koniec. Tam, pri tej priepasti. Kým som od nej ďaleko, mám úsmev na perách. Klasy mi pripomínajú môj bezstarostný život, babkine koláče, moje huňaté hračky.
Občas mám pocit, že nevládzem bežať ďalej, ale viem, že On ma stále bude naháňať. Bolesť v mojich nohách je menšia ako strach z priepasti, z pádu. Hovorí sa, že tam dole sú ľudia prikovaní ku kolotoču a točia sa stále dokola. Ja by som však chcela na poli behať stále. Cítiť tú slobodu na pokožke. Počula som od neho, že ak sa tam raz dostanem budem bohatá a šťastná. Môžem mu ale veriť? Mám sa nechať chytiť? Nie je to len fraška? A dá sa vôbec porovnávať sloboda a bohatstvo? Nie, neverím.
Zastavím sa na chvíľočku. Podídem k priepasti a nazriem dole. Lucifer má na konci dlhej palice zožmolené papiere. A ľudia? Otroci? Utekajú za nimi ozlomkrky. „Prečo?“ vykríknem do tmy. Môj hlas sa triešti, naráža do stien priepasti. Vykríknem najhlasnejšie ako dokážem: „Tak prečo?“ ale nik mi neodpovedá. Behajú stále dokola s kravatami na krku. S obojkami na krku. Nevšímajú si ani mňa, ani to, čo sa deje okolo nich. Odmalička som vedela, že dospelí ma naučia. Lebo oni vedia viac ako ja. Vedia vôbec? Alebo majú len viac skúseností o nevedení? A teraz, keď sa na nich dívam ako poslušne behajú a kvákajú čo majú rozkázané, myslia to, čo si myslieť musia, mám strach, že ma naučia niečo, čo vedieť nechcem. Tak toto je tá dospelosť?
Zrazu sa rýchlo rozbehne a chce ma sotiť dole, ale ja sa uhnem. Mala som na mále. Mohla som byť tam dole ako ostatní. Byť otrok. Mať na tvári nalepený papier úsmevu a s pádom do priepasti sa pridať k tým všetkým. Ale to, že som tento krát utiekla, neznamená, že sa tam nedostanem. Pretože On beží stále. A raz bude utekať rýchlejšie ako ja. Pádom do hlbiny sa aj ja stanem jednou z nich, jednou z vás. Aj ja budem dospelý otrok svojej práce. Ale kým som dieťa, nechajte ma voľne behať. A keď budem blízko priepasti…
Verím… želám si…Osmeľujem sa dúfať, že ma niekto stiahne späť na žitné pole. Nuž uvedomujem si, že život ma bude naháňať ďalej.